Rubriky
Nezařazené

Máte prezuté?

Ja áno 🙂

Rubriky
Nezařazené

Lokše

Lokše

Mám veľmi neodbytný pocit, že mojej rodine najviac chutia jedlá, ktoré vyžadujú niekoľkohodinový nepretržitý aktívny pobyt v kuchyni. Myslím tým ozaj aktívny, žiadne čakanie, kým sa uvarí fazuľa, alebo upečie kurča. Krásnym príkladom sú lokše. Pri ich príprave je dobré vyhodiť z kuchyne všetko obecenstvo, vrátane nenažraného psiska, ktoré kňučaním dáva najavo, že už týždeň nejedol, aj keď som mu večer vlastnoručne naplnila misku jeho obľúbenými granulami (ak sa dá vôbec hovoriť o obľúbených v prípade psa, ktorý je vnútorne presvedčený že je človek, a mal by dostávať ľudskú stravu). V opačnom prípade bude pocit márnosti tým najsilneším pocitom, lokše budú miznúť z taniera rovnakou rýchlosťou, akou ich stihnete pripravovať a výsledok práce vôbec nebudete mať šancu vidieť. Je to depresívne a demotivujúce a príprava sa vám spojí s hundraním strávnikov, ktorí na každú placku musia čakať „celé hodiny“.

Na prípravu stačí minimum surovín – zemiaky, hladká múka a soľ. Zemiaky je dobré uvariť v šupke s dostatočným predstihom, vychladnuté olúpať a najemno nastrúhať. Pri väčšom množstve sa oplatí vybrať mlynček, aj keď s použitím vložky s malými dierkami nebudú také jemné, vo výsledku to vôbec nebude poznať. A ak chcete posilovať bicepsy, vytiahnite lis na zemiaky, ja som ešte žiadny, ktorý by prácu uľahčoval, nenašla.

Dajú sa použiť aj najprv olúpané a potom uvarené zemiaky (zbytky od obeda :)), zakaždým by ale mali byť studené, teplé vstrebajú priveľa múky a základné pravidlo pri príprave cesta je – čím menej múky, tým chutnejšie lokše, a tým ťažie sa s nimi pracuje. Múky by nemalo byť viac ako jedna tretina váhy zemiakov.

Ako všetky zemiakové cestá, aj toto rýchlo redne, preto sa nedá pripraviť dopredu, ani odložiť na potom. To je jeho prvá nevýhoda. Ďalšou nezanedbateľnou je neporiadok v kuchyni, múka okolo varnej dosky, múka okolo válu, múka na prepravnej trase… Preto je dobré umiestniť vál čo najbližšie miestu pečenia a zmenšiť tak kontaminovaný priestor. Ak vám pomáhajú deti, tak nefunguje nič, múka bude vo vlasoch, na tričkách a zamorí aj okolité miestnosti. Treťou nevýhodou je dym z opadanej a následne pripálenej múky, pri takej piatej lokši už môžete z okna vysielať dymové signály. Na to je jednoduché riešenie, postačí opekať na tej najlacnejšej liatinovej panvici z Ikea, a nad drezom ju čas od času očistiť chumáčom z papierových utierok (na pripálené kúsky dobre funguje škrabka na sklokeramiku). Ak si teraz kladiete otázku, odkiaľ toľko múky, vedzte, že ak pri vaľkaní nebudete dostatočne podsypávať, cesto a vál vytvoria nerozlučnú dvojicu.

Pre 1-4 osoby:

1 kg zemiakov

cca 300 g hladkej múky + na podsypávanie

soľ – necelá kávová lyžička

1 vajce – nemusí byť

Na dokončenie:

– husaciu masť (ak sa budú podávať ako príloha k pečienke)

– prepražené maslo + cukor

Uvarené postrúhané zemiaky zmiesime so soľou a hladkou múkou na tak tuhé cesto, aby sa z neho dali vyvaľkať placky. Nemusíme použiť všetku múku, preto ju pridávame po častiach. Je jednoduchšie začať miesiť v mise a domiesiť na vále, než celý proces absolvovať rovno na vále. Z bochníka odkrajujeme kúsky a vyvaľkáme okrúhle placky. Prenesieme ich po jednom na liatinový plát alebo panvicu a opekáme na sucho najprv na jednej strane, vidličkami alebo lopatkou obrátime a dopečieme. S teplotou to netreba preháňať, stačí na stupeň 6, múka by mala mať čas sa prepiecť. Opečené potrieme masťou alebo maslom a posypeme cukrom. Vrstvíme na seba. Pri podávaní rolujeme ako palacinky, skladáme ako šatôčky, či len tak jednoducho rovné (v tomto smere tápem, lebo zatiaľ som to nikdy neservírovala, každý si jednoducho pľasol ukoristenú porciu na tanier).
Môžu sa okrem cukru sypať aj makom, alebo namiesto neho potierať lekvárom, ale k tomu som sa nikdy nedostala…



Ako je vidieť, jednoduché jedlo nemusí byť vôbec jednoduché a nakoniec sa ním ani nemusíme zavďačiť všetkým. Aj keď nepoznám človeka, ktorý by lokše nemal rád, jeden chce viac masla, druhý viac cukru, tretí viac lokší…

Mám veľmi neodbytný pocit, že mojej rodine najviac chutia jedlá, ktoré vyžadujú niekoľkohodinový nepretržitý aktívny pobyt v kuchyni. Myslím tým ozaj aktívny, žiadne čakanie, kým sa uvarí fazuľa, alebo upečie kurča. Krásnym príkladom sú lokše. Pri ich príprave je dobré vyhodiť z kuchyne všetko obecenstvo, vrátane nenažraného psiska, ktoré kňučaním dáva najavo, že už týždeň nejedol, aj keď som mu večer vlastnoručne naplnila misku jeho obľúbenými granulami (ak sa dá vôbec hovoriť o obľúbených v prípade psa, ktorý je vnútorne presvedčený že je človek, a mal by dostávať ľudskú stravu). V opačnom prípade bude pocit márnosti tým najsilneším pocitom, lokše budú miznúť z taniera rovnakou rýchlosťou, akou ich stihnete pripravovať a výsledok práce vôbec nebudete mať šancu vidieť. Je to depresívne a demotivujúce a príprava sa vám spojí s hundraním strávnikov, ktorí na každú placku musia čakať „celé hodiny“.

Na lokše stačí minimum surovín – zemiaky, hladká múka a soľ. Zemiaky je najlepšie uvariť dopredu, vychladnuté olúpať a najemno nastrúhať. Pri väčšom množstve sa oplatí vytiahnuť mlynček na mäso, zemiaky síce nebudú tak najemno, ani keď použijete vložku s malými dierkami, ale vo výsledku to nieje poznať. Tí, ktorí chcú posilovať bicepsy môžu vytiahnuť lis na zemiaky, ja som taký, ktorý by naozaj pomáhal, ešte nenašla.

Dajú sa dobre využiť aj zemiaky, ktoré zvýšili od obeda, ale nemali by byť teplé pretože také spotrebujú viac múky a pri lokšiach platí jednoduché pravidlo: čím menej múky, tým sú chutnejšie a tým horšie sa s nimi pracuje. Maximále množstvo použitej múky by nemalo presiahnuť tretinu váhy zemiakov. Ak je cesto aj tak príliš lepivé, pridajte vajíčko, alebo ho pridajte rovno 🙂

Ako všetky zemiakové cestá, aj toto rýchlo redne a nedá sa urobiť s predstihom, ani ho odložiť na potom. To je prvá jeho veľká nevýhoda. Druhou je kontaminácia múkou celého pracovného priestoru – okolo válu, okolo sporáku, prenosové trasy… Z tohto dôvodu je praktické umiestniť vál čo najbližšie k sporáku. Ak vám pomáhajú deti, nepomôže nič, múka bude vo vlasoch, na tričkách a následne zamorí aj ostatné miestnosti. Poslednou nevýhodou je dym z opadanej a pripálenej múky, ale tomu sa dá jednoducho predísť opekaním na tej najlacnejšej liatinovej panvice z Ikea. Zvyšky múky z nej nad drezom oprášime chumáčom z papierových utierok (na pripálené zbytky dobre funguje škrabka na sklokeramiku). Ak sa pýtate, odkiaľ sa berie toľko múky… nuž, ak pri vaľkaní dostatočne nepodsypávate, cesto s válom vytvorí nerozlučnú dvojicu, a ak podsypávate, vyššie uvedeným efektom sa nevyhnete.

Pre 1-4 osoby:

1 kg zemiakov

cca 300 g hladkej múky + na podsypávanie

soľ – necelá kávová lyžička

1 vajce – nemusí byť

Na dokončenie:

– husaciu masť (ak sa budú podávať ako príloha k pečienke)

– prepražené maslo + cukor

Uvarené postrúhané zemiaky zmiesime so soľou a hladkou múkou na tak tuhé cesto, aby sa z neho dali vyvaľkať placky. Nemusíme použiť všetku múku, preto ju pridávame po častiach. Je jednoduchšie začať miesiť v mise a domiesiť na vále, než celý proces absolvovať rovno na vále. Z bochníka odkrajujeme kúsky a vyvaľkáme okrúhle placky. Prenesieme ich po jednom na liatinový plát alebo panvicu a opekáme na sucho najprv na jednej strane, vidličkami alebo lopatkou obrátime a dopečieme. S teplotou to netreba preháňať, stačí na stupeň 6, múka by mala mať čas sa prepiecť. Opečené potrieme masťou alebo maslom a posypeme cukrom. Vrstvíme na seba. Pri podávaní rolujeme ako palacinky, skladáme ako šatôčky, či len tak jednoducho rovné (v tomto smere tápem, lebo zatiaľ som nikdy to nikdy neservírovala, každý si jednoducho pľasol ukoristenú porciu na tanier).
Môžu sa okrem cukru sypať aj makom, alebo namiesto neho potierať lekvárom, ale k tomu som sa nikdy nedostala…
Ako je vidieť, jednoduché jedlo nemusí byť vôbec jednoduché a nakoniec ani sa ním ani nemusíme zavďačiť všetkým. Aj keď nepoznám človeka, ktorý by lokše nemal rád, jeden chce viac masla, druhý viac cukru, tretí viac lokší…



Rubriky
Nezařazené

Oranžová

Tekvicová polievka

Veľmi dobre sa pamätám, ako pred rokmi moje neustále navzájom bojujúce deti zjednotila obyčajná tekvicová polievka – ruka v ruke odkráčali s ohrnutými nosmi a suchými rožkami v ústach. Časy sa našťastie menia a srdce mi nedávno zaplesalo hneď dvakrát. Po prvýkrát, keď som v hypermarkete objavila hokkaido (dokonca na váhu, neskutočne ma znervózňuju predaj čohokoľvek na kusy, pokiaľ sa hmotnosť jednotlivých exemplárov líši dvojnásobne a viac), a potom znova, keď nad ňou zajasala aj dcéra. Čakala som, že ako predmet nadšenia vytiahne z tašky zabudnuté gumové medvedíky, ale bola to ozaj tekvica.

Recept na túto polievku som videla dávno-pradávno v nejakom programe o ekologickom záhradkárení, myslím, že to bolo v Britskej produkcii. Nepamätám si názov, ibaže tam na ozaj veľkom kuse záhrady pestovali tekvice, jedli artičoky s holandskou omáčkou a piekli chlieb, všetko vtedy pre mňa exotické záležitosti. Hodí sa pre tekvicových začiatočníkov a tých, ktorým jej sladkastá chuť až tak veľmi nevyhovuje. Pokročilí jedinci môžu zemiakovú zložku úplne vynechať.

Pre 4 osoby:
300 g hokkaida alebo muškátovej tekvice
300 g zemiakov
polievková lyžica olivového oleja
polievková lyžica masla
150 ml smotany
150 g creme fraise alebo kyslej smotany
soľ

Miery a váhy sú veľmi približné, každý si iste nájde tie svoje. Hokkaido netreba lúpať, muškátovú tekvicu áno, vydlabať vnútro a nakrájať na kocky, približne na rovnaké aj olúpané zemiaky. V kastróli zohriať maslo s olejom a kocky opiecť do zlatova, ale nesmú veľmi zhnednúť. Zaliať vodou, osoliť a povariť do zmäknutia, trvá to necelú polhodinku. Potom už len rozmixovať, dochutiť oboma druhmi smotany a možeme podávať. U nás s miskou krutónov a fritovanými lístkami šalvie.

Krutónky pečiem v rúrena 150°C, pokvapkané troškou oleja. Je to oveľa efektívnejšia (a diétnejšia) príprava, ako vyprážanie na panvici.

Lístky šalvie naopak smažím v dostatočnej vrstve oleja kým sa z nich neodparí všetka voda a nezmenia sa na chrumkavé lupienky.

Muškátová tekvica
Hokkaido
Opekanie


Rubriky
Nezařazené

Mandľová torta

Začiatkom jari sme sa chystali na krstiny. V malinkej kuchynke, s niekoľkými pármi rúk (zbytok postáv sa tam sotva vošiel) a s polovicou času, než s akým som počítala. Nie všetko vyšlo podľa mojich predstáv, ale zopár vecí malo nečakaný úspech. Jednou z nich je mandľová torta, na ktorú som sľúbila recept, a ktorú sa mi nedarí poriadne nafotiť, ale už to nechcem ďalej odkladať.

Teplý bufet
Teplý bufet

Prvýkrát som ju ochutnala v IKEA, kde som si ju občas dávala miesto obeda, ktorý má na rozdiel od zákusku veľmi nenadchýnal. Neskôr som na ňu narazila na nejakom fóre, kde bol odkaz na tieto stránky. Tam som sa dozvedela, že je to vlastne obľúbená torta Oskara II. a je príšerne sladká. Recept som si trošku poupravila, niečo zjednodušila, niečo zkomplikovala a výsledok je tuto:

Cesto:

5 bielkov

150 g cukru

100 g mandlí

Krém:

5 žĺtkov

80 g cukru

vanilka

200 ml smotany na šľahanie

100 g masla

Bielky  vyšľaháme, pridáme cukor a došľaháme do tuha. Primiešame zomleté mandle a navrstvíme na papier tri okrúhle pláty. Pečieme s horúcim vzduchom 150°C asi 30 minút do zlatavej farby.

Na krém  vyšľaháme žĺtky s vanilkovým cukrom a prilejeme  horúcu smotanu. Misku postavíme na kastról s vriacou vodou a šľaháme do zhustnutia. Chvíľku to trvá, ale mám vyskúšané, že stačí občas prešľahať a v medzičase sa venovať iným činnostiam, len odporúčam ostať nablízku, inak hrozí praženicové nebezpečenstvo. Iná alternatíva je šľahať to všetko priamo na plameni, čím sa čas o niečo skráti, ale miera rizika to vôbec nevyváži. Do ešte vlažného krému zašľaháme zmäknuté maslo. Po vychladení môžeme tortu skompletovať a posypať upraženými mandľovými lupienkami. Jednoduché, však? Aby sa to naozaj podarilo, tak ešte zopár rád:

– do bielkov pridávam na začiatku štipku soli a pár kvapiek citrónovej šťavy pred koncom. Sneh sa ľahšie vyšľahá, bude pevnejší a pri miešaní s ostrými kúskami mandlí neklesne.

– kruhy je dobré si predkreslit na papier a tou stranou ho rozprestrieť na plech jemne pokropený vodou. Papier takto pekne priľahne k plechu a nekĺže sa.

– teplota a dĺžka pečenia závisí na rúre, rovnako ako program, dobré je počas pečenia občas otvoriť dvierka a vyvetrat vlhkosť. V ideálnom prípade sú upečené pláty suché a krehké, ale cesto obsahuje menšie množstvo cukru ako pusinky, preto sa to možno nepodarí na prvýkrát. V takom prípade pláty trochu klesnú a pôjdu horšie od papiera, ale chuťovo to žiadna tragédia nieje.

– mandľové lupienky je najjednoduchšie nasucho opiecť v rúre pri 150°C . Nepatria však do bežného sortimentu potravín, preto ich občas nahradzujem sparenými, olúpanými a nasekanými mandľami. Alebo aj len rozpolenými.

– torta sa výborne zmrazuje, či už rozkrájaná na porcie, alebo celá

– v originálnej verzii sa do krému primiešava rozdrvený mandľový karamel, pre mňa je akýkoľvek ďalší pridaný cukor už cez mieru znesiteľnosti a nechce sa mi do toho, ale nevylučujem možnosť, že niekomu inému to môže chutnať.


Začiatkom jari sme sa chystali na krstiny. V malinkej kuchynke, s niekoľkými pármi rúk (zbytok postáv sa tam sotva vošiel) a s polovicou času, než s akým som počítala. Nie všetko vyšlo podľa mojich predstáv, ale zopár vecí malo nečakaný úspech. Jednou z nich je mandľová torta, na ktorú som sľúbila recept, ale ktorú sa mi nedarí poriadne nafotiť, ale už to nechcem ďalej odkladať.

Prvýkrát som ju ochutnala v IKEA, kde som si ju občas dávala miesto obeda, ktorý ma na rozdiel od zákusku veľmi nenadchýnal. Neskôr som na ňu narazila na nejakom fóre, kde bol odkaz na tieto stránky http://annesfood.blogspot.com/search?q=king+oscar. Tam som sa dozvedela, že je to vlastne obľúbená torta Oskara II. a je príšerne sladká. Recept som si trošku poupravila, niečo zjednodušila, niečo zkomplikovala a výsledok je tuto:

Cesto:

5 bielkov

150 g cukru

100 g mandlí

Krém:

5 žĺtkov

80 g cukru

vanilka

200 ml smotany na šľahanie

100 g masla

Bielky  vyšľaháme, pridáme cukor a došľaháme do tuha. Primiešame zomleté mandle a navrstvíme na papier tri okrúhle pláty. Pečieme s horúcim vzduchom 150° asi 30 minút do zlatavej farby.

Na krém  vyšľaháme žltky s vanilkovým cukrom a prilejeme  horúcu smotanu. Misku postavíme na kastról s vriacou vodou a šľaháme do zhustnutia. Chvíľku to trvá, ale mám vyskúšané, že stačí občas prešľahať a v medzičase sa venovať iným činnostiam, len odporúčam ostať nablízku, inak hrozí praženicové nebezpečenstvo. Iná alternatíve je šľahať to všetko priamo na plameni, čím sa čas o niečo skráti, ale miera rizika to vobec nevyváži. Do ešte vlažného krému zašľaháme zmäknuté maslo. Po vychladení možeme tortu skompletovať a posypať upraženými mandľovými lupienkami. Jednoduché, však? Aby sa to naozaj podarilo, tak ešte zopár rád.

– do bielkov pridávam na začiatku štipku soli a pár kvapiek citrónovej šťavy pred koncom. Sneh sa ľahšie vyšľahá, bude pevnejší a pri miešení s ostrými kúskami mandlí neklesne.

– kruhy je dobré si predkreslit na papier a tou stranou ho rozprestrieť na plech jemne pokropený vodou. Papier takto pekne priľahne k plechu a nekĺže sa.

– teplota a dĺžka pečenia závisí na rúre, rovnako ako program, dobré je počas pečenia občas otvoriť dvierka a vyvetrat vlhkosť. V ideálnom prípade sú upečené pláty suché a krehké, ale cesto obsahuje menšie množstvo cukru jako pusinky, preto sa to možno nepodarí na prvý krát. V takom prípade pláty trochu klesnú a pôjdu horšie od papiera, ale chuťove to žiadna tragédia nieje.

– mandľové lupienky je najjednoduchšie nasucho opiecť v rúre pri 150°C . Nepatria však do bežného sortimentu potravín, preto ich občas nahradzujem sparenými, olúpanými a nasekanými mandľami. Alebo aj len rozpolenými.

– torta sa výborne zmrazuje, či už rozkrájaná na porcie, alebo celá

– v originálnej verzii sa do krému primiešava rozdrvený mandľový karamel, pre mňa je akýkoľvek ďalší pridaný cukor už cez mieru znesiteľnosti a nechce sa mi do toho, ale nevylučujem možnosť, že to može niekomu inému to chutiť bude chutnať.

Rubriky
Nezařazené

Na vlastnom piesočku

Lopatou poriadne nabrať
Opatrne, aby som nerozsypal
A šup do fúrika
Ešte navoziť piesok
A môžem sa hrať!

Rubriky
Nezařazené

Toto nejem!

GaspachoNebaví ma variť stále dookola rovnaké jedlá, také stávky na istotu, x-krát vyskúšané a úspešné, ale niekedy neskutočne nudné. V tomto sa s rodinou zásadne rozchádzam, pretože ich jesť tieto nudné jedlá zatiaľ neomrzelo (je v tom vidieť nádej do budúcna?). So striedavým úspechom teda dosť často skúšam novinky, pretože kto varí, ten rozhoduje a ostatní majú smolu, alebo možnosť si uvariť sami. Niečo  z pokusov nemá úspech a už sa nezopakuje, niečo úspech má a tiež sa nezopakuje, a niečo sa úspešne zaradilo do pravidelného repertoáru. A je aj zopár takých, ktoré mne chutia natoľko, že ich opakujem pravidelne, ale všetci ostatní dajú prednosť suchému rožku. Patrí k nim bazalkové pesto, ktoré nekončí iba v cestovinách, polievka z cvikly, pečená cvikla, grilované cukety a baklažán i gazpacho…

Gazpacho si v lete robím každú chvíľu. Jeho rodný list je natoľko známy, že sa nebudem zdržiavať a prejdem hneď k mojej víťaznej variante:

½ kg paradajok

1 paprika

¼ šalátovej uhorky (olúpanej)

1 strúčik cesnaku

¼ veľkej cibule

soľ

čierne korenie

Ono to ani nieje recept, všetko sa iba rozmixuje, precedí, vychladí, dochutí olivovým olejom a potom sa už len prikusuje hrianka, potrená cesnakom a pokvapkaná tým istým olejom. Alebo maslom. U mňa. Inak je v obehu nespočet rôznych variant, len doporučujem nezvyšovať veľmi percento cesnaku a cibule, v surovom stave sú schopné privlastniť si väčšiu časť arómy a premeniť dych na spoločensky neprijateľný. U zbytku rodiny zamietnuté s argumentom, že je to studené. Zaujímavé, že som toto nikdy nepočula pri zmrzline…

Rubriky
Nezařazené

Návšteva

chrobák

Nieje chrobák ako chrobák, tento je na záhrade vítaný. Nič nepošliapal, nepokosil… 🙂

Rubriky
Nezařazené

Stret záujmov

Snom môjho drahého je urobiť z celej záhrady „golfové ihrisko“, obklopené úhľadne ostrihaným živým plotom. Ak by bolo dosť peňazí, tak by veľkú časť pokryl betónom, z ktorého sa dá rýchlo a jednoducho povysávať každý nepekný lístoček a psí chlp, a tak ho bez problémov udržiavať v sterilnej čistote. Z tohoto pohľadu chápem, že trpí zakaždým, keď mu pohľad padne na moju časť záhrady – chaotické cestičky budované postupne bez akejkoľvek koncepcie, architektonické stavby neznámeho účelu, divá zver, ktorú táto časť pozemku magicky priťahuje, systém odkvapových rúr zachytávajúci dažďovú vodu do nádrží rôzných veľkostí a tvarov, množstvo kvetináčov so sadenicami a samotné rastlinky rôznych výšok a tvarov, cez ktoré nesmie prejsť kosačkou a zarovnať na želanú výšku 5 cm.

Zmierila som sa s faktom, že z drahého nevydolujem v tomto smere žiadne nadšenie, rovnako, ako sa on zmieril s tým, že plytvám hodinami a hodinami, ktoré by som mala vynaložiť účelnejšie, napríklad upratovaním, alebo dokončením kuchyne a kúpelne.

Z veľkosti záhradky je zrejmé, že jej účelom nieje úplné samozásobenie, ale je veľmi príjemné dostať do kuchyne a následne na taniere zeleninu v najlepšej kondícii – šalát tak čerstvý, že lístky ešte voňajú slnkom, cukety maličké a krehké…a takto by som mohla pokračovať ešte dlho. Variť dobre zo záhrady je totiž ohromne jednoduché, stačí mať doma soľ, a maslo, prípadne olivový olej. Všetko ostatné sú už iba voliteľné prísady, ktoré môžu, ale nemusia byť. A toto je ten bod, keď sa záujmy moje a drahého stretávajú…